DÁVAJÚCI SA BOH

            Keď som ako dospievajúci v kostole počul rozprávať o nebeskom Otcovi, vytvoril som si o ňom obraz, ktorý mi naháňal strach. Predstavoval som si ho ako nekompromisného, tvrdého, nevyspytateľného a trochu aj ako krv žízniaceho. Jeho obraz o ňom bol na míle vzdialený od toho, čo som prežíval doma, keďže som mal šťastie na veľmi milujúceho a láskavého pozemského otca.
            Zvlášť mi prekážala predstava, že Otec vydal svojho Syna. Ktorý pozemský otec by vydal svojho syna, aby bola odčinená urážka, ktorej sa mu dostalo? „Radšej sa mal nad všetko povzniesť a zabudnúť!“ rozhorčoval som sa vo svojich pubertálnych teologických úvahách a na dlhé roky som nechal na mojom obraze nebeského Otca ležať tieň.
            Až rokmi som začal lepšie chápať Božiu lásku. Pomohol mi k tomu paradoxne príbeh z pubertálnych rokov:
            Ako študenti sme boli mordovaní takzvaným povinným čítaním. Jeho výber bol priamo úmerný politickej klíme doby, v mojom prípade šlo o začiatok normalizácie. Náš pán profesor Tvarůžek však medzi „budovateľské“ tituly zaradil aj viacero kvalitných kníh. Pre mňa ale nálepka povinné čítanie bola diskvalifikačná – či kvalitné tituly alebo brak – knihy z tejto kategórie som jednoducho nečítal. Výnimku tvorili asi tri knihy.
            Náš pán profesor však vyžadoval čítať všetko – a to pod tvrdými sankciami. Všetko si náhodne overoval. Kto sa pri previerkach priznal, že knihu nečítal, dostal pätorku. Kto sa nepriznal a prišlo sa mu na to, dostal päťku tiež a za podvádzanie trest a pri opakovanom priestupku návrh na dvojku zo správania.
            Raz som bol vyzvaný, aby som sa podelil o dojmy z čítania. Úplný hazardér som zasa nebol – niečo som si zistil u spolužiačky, o čom tá kniha rámcovo je. Ďalej som sa musel spoľahnúť na svoju fantáziu a určité improvizačné schopnosti.
            Šlo o nejaký socialisticko-realistický brak zaoberajúci sa niečím ako bojom o socialistický charakter divadla.  Kostru som teda poznal, zrejme aj meno hlavnej postavy – a s týmto poznaním som si začal vymýšľať zvlášť silné okamihy románu. Asi som pôsobil presvedčivo, pretože som bol skoro prerušený a nejaká iná nešťastnica mala po mne pokračovať. Tá to na rozdiel odo mňa čítala, ale nepotopila ma a nijako neuviedla moje vymyslené epizódy na pravú mieru.
            A ja som vtedy objavil dôležitú vec. Poznal som, že ten nahlúply román nečítal zrejme ani pán profesor. Alebo ak – tak veľmi dávno.
            Medzi tie „šťastné“ knihy, ktoré som naopak prečítal, a to nie raz, patrila Nemá barikáda, poviedková knižka od Jana Drdu. Jedna z poviedok, Vyšší princíp, ma opakovane priťahovala. Jej sfilmovanie a hviezdne obsadenie úloh ju urobilo pre mňa ešte viac pôsobivou.
            Šlo o príbeh z doby nemeckej okupácie Čiech a jej najdramatickejšej fázy, ktorou bola v našej krajine heydrichiáda. Dej sa odvíjal na příbramskom gymnáziu. Štyria študenti karikovali fotografiu zabitého ríšskeho protektora a boli zastrelení pre schvaľovanie atentátu na Heydricha. Ich starý triedny profesor bol riaditeľom poverený, aby pred ich spolužiakmi odsúdil čin zastrelených. On, naopak, odsúdil ich popravu a slovami „vražda na tyranovi nie je zločinom“ sám schválil atentát a vyriekol tak svoj ortieľ.
            Tá vojnová epizóda z příbramského gymnázia mi po dlhých rokoch pomohla pochopiť, ako môže niekto podstúpiť smrť a život. Ten starý profesor predstavil hŕstke mladých ľudí „život“, ktorý spočíval v ochote vzdať sa ho.
            Ten profesor už tým, čo povedal, „vydýchol“, odovzdal život. Jeho študenti touto prezentáciou života boli strhnutí, povstali a k jeho veľkosti sa prihlásili. Volili smrť pre to, čo ponúkala – zmysel. Čokoľvek iné by v danom okamihu bolo nezmyselné. Svojím gestom sa ponorili do života i do smrti zároveň.
            Tento príbeh mi pomohol pochopiť veľkosť Božej lásky. Priblížil mi Boha, nadmieru „dávajúceho sa“, odovzdávajúceho všetko. Ponárajúceho sa do smrti i do života zároveň. Ani pre nás nie je dôležité, ako dlho budeme zo zotrvačnosti žiť, ale nakoľko sa nám podarí vo svojom živote objaviť a žiť Zmysel.

(Karel Satoria, Povoláním člověk, str. 88-91, upravené)